Zvislé rozvody SV + TUV

Je úplne samozrejmé, že keď sa chceme napiť vody, stačí otočiť kohútikom. Keď sa sprchujeme, nepremýšľame na tým, že by to tak nemuselo byť. Ani WC si už nevieme predstaviť iné ako splachovacie. Všetky tieto samozrejmosti zabezpečuje vnútorný rozvod vody, ktorý nám túto „samozrejmú tekutinu“ privedie presne tam, kde ju potrebujeme.

Siete potrubia rozvádzané vo verejných priestranstvách sa nazývajú verejný vodovod, v nehnuteľnosti sa voda rozvádza domovým vodovodom. Tieto siete spája vodovodná prípojka.

Každý vlastník nehnuteľnosti, ktorý chce byť pripojený na verejný vodovod, musí požiadať správu vodární o zriadenie samostatnej vodovodnej prípojky. Na základe žiadosti určí správa vodární po dohode s projektantom zdravotechniky miesto napojenia a svetlosť prípojky. Žiadosť sa odovzdáva na špeciálnom formulári s výkresom situácie a výkresom vodovodnej prípojky nehnuteľnosti. Treba teda požiadať projektanta zdravotechniky o vypracovanie projektu prípojky, aj keď vnútornú vodoinštaláciu už máte.

Je to úsek potrubia od uličného radu tesne za vodomer alebo pred hlavný uzáver umiestnený na nehnuteľnosti. Prípojka sa delí na časť uličnú – verejnú a časť domovú. Verejná končí na hranici pozemku a má dĺžku maximálne 5 m. Domová sa nachádza na pozemku nehnuteľnosti, údržbu prípojky hradí majiteľ nehnuteľnosti. Na prípojke je vodomerná šachta, v ktorej sa nachádza hlavný uzáver vody, vodomer, spätná klapka (ventil), odvodnenie a montážna vložka. Prípojku musí nainštalovať vodáreň alebo poverená firma, nesmú byť na nej nijaké odbočky, musí ležať v nezamŕzavej hĺbke aspoň 90 cm pod povrchom zeme vo voľnom teréne, jej sklon by mal byť 1 až 2 %. Vodovodné potrubie musí byť od kanalizačného potrubia vzdialené minimálne 1m a musí byť vyššie položené. Prípojka musí mať svetlosť minimálne 1“. Zhotovuje sa z oceľových alebo asfaltojutových rúr.

Najčastejšie sa vedie ako vetvový. Tvorí ho jedno prívodné potrubie, ktoré sa ležatým potrubím v budove rozvetvuje, stúpajúcim potrubím sa dostáva do vyšších poschodí a v každom podlaží opäť ležatým potrubím k jednotlivým výtokom. Spôsoby uloženia potrubia sú rozmanité a ich voľba závisí od požiadaviek prístupnosti a ľahkej výmeny potrubných častí, od druhu budovy, od účelu priestoru, cez ktoré sa potrubie ukladá, aj od účelu priestorov, cez ktoré sa potrubie vedie.

Zvislé rozvody, teda stúpajúce, sa vedú voľne popri stene, v ryhách, pod omietkou alebo v inštalačnej šachte. Celá sústava by mala mať zvislé potrubia rozložené tak, aby boli odbočky k jednotlivým výtokom čo najkratšie. Potrubie menšej svetlosti (1/2“) má byť prístupné v prípade opravy. Najvyššie miesto stúpajúceho potrubia má zavzdušňovací a odvzdušňovací ventil. Pred jednotlivými výtokmi pri zariaďovacích predmetoch sú osadené uzatváracie ventily, ktorými možno uzavrieť výtok a vymeniť či opraviť batériu.

Klasickým materiálom rozvodov je oceľ. Oceľové potrubia sa spájajú závitmi. Ich montáž je dosť náročná a trvá dlhšie, avšak zabezpečuje dostatočnú pevnosť – základnú požiadavku pre vodoinštaláciu. Jeho nevýhodou je zanášanie vnútorného povrchu vodným kameňom, ktorý zmenšuje vnútorný priemer potrubia. Úprava vody zmäkčovacím prístrojom však zamedzí i túto nevýhodu. Oceľové potrubia majú životnosť asi 25 rokov.

Najkvalitnejšie, a preto i najnákladnejšie je medené potrubie. Je trvanlivé, nezanáša sa vodným kameňom. Často používaným materiálom je polyetylén. Zriadenie takýchto rozvodov je rýchle, čisté, ľahké a lacné. Výhodou polyetylénu je aj odolnosť proti zarastaniu usadeninami, čím sa zvyšuje jeho životnosť na 50 rokov.